„Správajte sa k nej ako k zdravej“

Správaj sa

Tí, čo máte hendikepované dieťa, asi poznáte túto radu veľmi dôverne. Ó, ako veľmi som bola na ňu alergická. Bola to odpoveď snáď na každý problém, ktorý sme riešili. Z môjho pohľadu to bolo od nich alibistické a nič nehovoriace pre rodiča, ktorý denne musí riešiť stovky problémov, na ktoré ale nenachádza riešenia. „Veď ja sa k nej správam ako k zdravej.“ hovorím už zúfalým hlasom. Časy, keď plakala a my sme okolo nej skákali, len aby sme predišli zúrivému správaniu, už dávno pominuli. Ľutovať ju už neľutujeme. Chodíme s ňou všade, bez ohľadu na obmedzenia. Tak čo ešte ?

Zdravému dieťaťu poviete dôvody, prečo to teraz robiť nemá a ono to pochopí. Ak nepochopí, tak nesie dôsledky svojho správania, a potom to už rýchlo pochopí. Ale čo s dieťaťom, ktoré nepochopí, nerozumie a dôsledky sú preňho len ďalších zdrojom zaujímavých emócií. Výchovné postupy, ktoré sa používajú u zdravých detí jednoducho na tieto deti nezaberajú. Keď si ale pýtam praktickú radu, na záver vždy len povedia: „ Správajte sa k nej ako k zdravej“. Ďakujem za pomoc, povedala som si v duchu a ďalšie stretnutie som si už nezaplatila. Tá veta ma však stále prenasledovala a bolo zbytočné pred ňou utekať. Ak si začnete klásť správne otázku, odpoveď vždy príde, len sa musíte naučiť porozumieť odpovediam, ktoré vám budú prichádzať. A ešte niečo, … je dôležité ich neignorovať.

Spoznala som zaujímavú ženu – terapeutku, z ktorej nesršal optimizmus načerpaný z kníh, ale vyžarovalo z nej presvedčenie z praktických skúseností. Nedávala rady, bola vždy stručná. Jednoducho len prakticky ukázala, ako to robiť, ako to zvládnuť. Pri nej som pochopila, že každé dieťa je vzdelávateľné, každé sa dá vychovať, len treba použiť rôznu techniku. Rôzne deti majú rôzne obmedzenia, nejakú minulosť, nejaké skúsenosti, ale nič z toho nie je nepriestrelná stena. Vtedy som začala pomaly chápať, čo je to „ Správať sa k nej ako zdravej“. Nepremýšľať za ňu, aj keď má horšie porozumenie, nehovoriť za ňu, aj keď má poruchu reči, nerobiť za ňu, aj keď má slabú hrubú či jemnú motoriku. Všetko dokáže zvládnuť, len to bude možno trvať dlhšie a možno to nebude v dokonalom prevedení, ale DOKÁŽE TO. Princípy, ktoré som sa od tejto terapeutky naučila, mi dali zrazu vietor do plachiet a pred Tamarkou sa ukázal nekonečný obzor.

Dni plynuli, Tamarka sa zlepšovala, ale na mňa stále spoza rohu vykúkala tá povestná veta: „ Správajte sa k nej ako k zdravej“. Už som si začala fakt myslieť, že to musí byť len irónia, pokus o srandu. Veď som už zmenila všetko. Prístup i postoj. Tak čo ešte ?! A odpoveď prišla. Prišla tak nečakane, vo chvíli, kedy som ju ani nečakala. Už nejaký čas som spolupracovala aj s terapeutmi z Čiech. Stretli sme sa u nás práve v čase, keď sme sa presťahovali do nového okresu. Pri odchode som sa na rozlúčku spýtala ešte na jednu otázku: „ Sme tu noví ľudia, nikto nás nepozná a keď sa chce Tamarke niekto prihovoriť , tak si zrazu uvedomia, že im neodpovedá. Ich spýtavé oči sa stretnú s mojimi a ja neviem, čo im mám odpovedať. Nemám problém o nej hovoriť, ale nechcem hovoriť pred ňou, že je hendikepovaná. Tak ako im to mám vysvetliť ?“ Ich rada bola tak jednoduchá a logická, až som sa musela sama nad sebou pousmiať. „ Tamarka je krásne a úžasne zábavne dievčatko, ktoré síce nerozpráva tak plynule ako vy, ale veľmi sa snaží, aj napriek tomu, že nie je taká obratná ako vy, vie perfektne plávať , a zlepšuje sa každým dňom“ . Vtedy mi to došlo. Ani vy nepredstavuje svojho syna so slovami: „ Ahojte, to je môj syn Marek a je tučný.“ „ Toto je moja mama a nevie variť“ „ Toto je môj otec a má problémy so srdcom.“ „Toto je moja sestra a nevie hovoriť R“. Nikto z nás nie je dokonalý….

Raz sme boli na psychotestoch. Je v nich presne definované, akú úroveň musí človek dosiahnuť, aby bol považovaný za „ normálneho“ . Všetci, čo nedosahujú, alebo naopak prekračujú túto hranicu, nie sú považovaní za normálneho. Otázka znie, čo je normál ? Ak dieťa nevie v 15 tich nainštalovať hru do PC, začínajú o ňom vrstovníci pochybovať. Je veľmi pravdepodobné, že za 10 rokov to už bude súčasť požadovaných zručností pri hodnotení dieťaťa. Niekde som raz videla graf, ako enormne stúpa počet detí s diagnózou ADHD, či detí s autizmom. Ak bude pokračovať trend rovnako, ako za posledných 5 rokov, je veľmi pravdepodobné, že za 20 rokov bude ľudí s ADHD a Autizmom oveľa viac, než nás „ normálnych“. A čo bude potom ? Normálni už budú považovaní za nenormálnych a ľudia s ADHD za nový genotyp? Tak či onak, každý sme jedinečný, máme svoje slabosti i prednosti. Všetci sme sa prišli s týmito schopnosťami niečo naučiť v tomto živote. Našou snahou by malo byť, byť každým dňom lepším človekom.

Ráno som sa zobudila s novým vedomím a už som nerozmýšľala nad tým, čo to znamená : „ Správaj sa k nej ako k zdravej“ …jednoducho som vedela, že toto je Tamarka, moja Tamarka. Po chvíľke sa zobudila, tak ako zvyčajne, a pricupitala za mnou do postele, aby sme sa zvítali a zrazu ostala pri posteli stáť ako prikovaná a hľadieť na mňa. Bol to pohľad aký som u nej ešte nikdy nevidela. Ten pohľad ma skúmal a zisťoval, čo sa na mne zmenilo. Išla zo mňa iná energia, energia, ktorú ona videla aj silne cítila. Zoširoka som sa len usmiala a objali sme sa.

Predstavujem vám svoju dcérku Tamarku, dievčatko, ktoré lieči svoju mamu každým dňom.

Janka Horniakova tvár malaJanka Hroniaková

15 rokov plánovala výrobu v hutníckom a automobilovom priemysle. Narodením hendikepovanej dcérky sa začala intenzívne zaujímať o celkové fungovanie organizmu. Spoznala mnohých odborníkov a terapeutov, od ktorých sa dodnes veľa učí. Začala sa venovať špeciálnej pedagogike, alternatívnej komunikácii a zdravému životnému štýlu. V súčasnej dobe poskytuje terapie Biofeedback. Zaujíma sa permakúlturu, eko-záhrady a prírodne staviteľstvo. So svojou rodinou sa presťahovala z mesta do prírody, kde začínajú budovať vlastný rodový statok.

Ostatným sa páčilo:
  • „Keď rozum a zvyk idú proti sebe“
  • Zdroj:súkromný archýv Janka Hroniaková

    Pridajte komentár

    Comments are closed.