Štyri kroky k víťazstvu

Štyri kroky k vítazstvuMoje drahé maminky čakateľky, tento článok je venovaný vám všetkým, ktoré ste sa rozhodli, že aj vy chcete zažiť ten najsladší pocit víťazstva vášho života.

Počas mojej cesty za úspešným dojčením som sa stretla s množstvom “skvelých“ rád, ktoré by viedli k všetkému možnému, len nie k úspešnému dlhodobému dojčeniu. Tieto rady som nanešťastie dostávala od ľudí, odborníkov, ktorých by som práve pokladala za tých, ktorí presne vedia, čo treba robiť a plne som im dôverovala. Pravdou je, že moja intuícia ma v mnohých prípadoch viedla správne a ja som veľa vecí robila po svojom. “Skvelé“ rady som často nevedome nepočúvala a niektoré som absolútne vedome odignorovala. Je smutným faktom, že v pôrodnici, ktorá je pre novopečenú mamičku práve tým miestom, kde prvýkrát začína svoje bábätko dojčiť, je dezinformovaná a veľmi často dokonca naučená robiť toľko nezmyslov, ktoré dojčenie skôr zastavia ako rozbehnú.

 

Preto by som vás chcela informovať o krokoch, ktoré určite treba robiť, aby vaše dojčenie bolo úspešné a tiež vám objasniť veci, ktoré naozaj robiť netreba, ale práve naopak, treba sa im vyhnúť veľkým oblúkom.

 

1. Kontakt koža na kožu – keď sa opýtate svojej maminky, koľkokrát si vás ako čerstvo narodené bábätko priložila koža na kožu, bude nás vás pozerať asi trochu čudne. Napriek tomu je to jeden z najprirodzenejších a najkrajších dotykov matky so svojím bábätkom.

Každé, aj donosené dieťa, sa rodí po fyzickej aj psychickej stránke veľmi nevyspelé. V okamihu pôrodu prebiehajú  u matky a bábätka dva absolútne protichodné pocity. Matka sa už nevie dočkať, kedy bábätko vystíska a uvidí svojho anjelika. Zato bábätko stráca svoj pocit bezpečia a komfortu. Stráca všetko, čo mu je dôverne známe a voňavé. A do toho všetkého prichádza množstvo zelených plášťov, ktoré okolo vás behajú, berú bábätko od matky preč a idú s ním robiť všetky tie “dôležité“ popôrodné obštrukcie.

„Pomóc,“ kričí bábätko. „Kde ma nesiete? Ja chcem ísť k svoji maminke.“

„Pomóc,“ kričí maminka. „Kde je moje dieťa? Potrebujem sa ho dotýkať!“

 

Takto vyzerá scenár väčšiny pôrodov v našej krajine. A ako by to vyzerať mohlo a hlavne malo?

Okamžite po pôrode je dieťa položené na nahé telo matky. Cíti jej vôňu, vníma známy buchot srdca, počuje jej hlas a vie, že je v bezpečí. Odborne sa tomuto aktu hovorí pripútanie alebo bonding. U bábätka dôjde k stabilizácii všetkých základných telesných funkcií, bude sa mu lepšie dýchať a bude mať viac kyslíka. Pri kontakte koža na kožu dokáže bábätko oveľa lepšie udržiavať telesnú teplotu, ako keby bolo oblečené a zvinuté v perinke v postieľke vedľa matky. Miminko má obrovskú snahu dostať sa k bradavke a nechať sa prvýkrát dojčiť. V prsníkoch matky je už v okamihu pôrodu pripravené dostatočné množstvo materského mlieka, takže neverte tomu, že laktácia (produkcia mlieka), sa spúšťa až počas ďalších dní po pôrode. Pokiaľ sú matke a dieťaťu poskytnuté tieto absolútne prirodzené podmienky, ktoré zariadila matka príroda dokonale, nie je väčšinou žiadny problém s prvým prisatím bábätka a začatím úspešného dojčenia. Problémy prichádzajú kvôli neprirodzeným zásahom ľudí a často stoja mnoho síl hlavne matku a bábätko, aby tieto neprirodzené zásahy dobehli a dali všetko na pravú mieru.

 

Kontakt koža na kožu po pôrode som žiaľbohu nemohla zažiť ani ja. Pri cisárskom pôrode dvojičiek to nikomu ani nenapadlo riešiť a vzhľadom na moje vážne komplikácie počas pôrodu, mali všetci plné ruky práce so mnou a túto, pre nich nepodstatnú “maličkosť“, skrátka nechali tak.

Nevidela som našťastie do srdiečka mojich chlapcov, keď ich odo mňa odniesli preč a ja som ich sotva na pol sekundy zahliadla. Ale môj zúfalý pocit prázdnoty a absolútnej samoty neviem ani popísať. Ešte teraz ma bolí srdce, keď si spomeniem na tú obrovskú bezmocnosť, keď mi ich odnášali preč bez toho, aby som sa ich čo i len na sekundu mohla dotknúť.

Počas ďalších dní v pôrodnici som na kontakt koža na kožu nemala ani trošku čas (v ďalšom texte vysvetlím prečo), ale o to viac som ho využívala po príchode domov, keď sme sa s chlapcami snažili začať plnohodnotne dojčiť. Má to zázračné účinky. Matkino telo funguje ako dokonalý navigačný systém a dieťa presne vie, čo má robiť. Stačí ho len nechať riešiť veci spontánne a prirodzene. O upokojení matky a dieťaťa pri akomkoľvek rozrušení ani nehovorím. Neexistuje nič dokonalejšie s okamžitým účinkom upokojenia obidvoch strán, ako maznanie sa koža na kožu. Je to naozaj magické.

 

2. Rooming-in – je to názov pre spoločný pobyt matky a novorodenca na jednej izbe hneď po opustení pôrodnej sály. Z môjho pohľadu nemôže byť pre matu krajšia odmena za náročný pôrod, ako mať svoje dieťa neustále pri sebe. Je obrovským omylom nášho zdravotníctva, že matky potrebujú po pôrode odpočinok od svojho dieťaťa. Nie, matky potrebujú svoje dieťa vidieť, cítiť, dojčiť, dotýkať sa ho a vytvárať si s ním láskyplný vzťah. Ani v prírode samica po pôrode neoddychuje a o jej dieťa sa nestará samec alebo nejaké iné zviera. Príroda nás matky vyzbrojila v prvých dňoch po pôrode takým množstvom hormónov, že v princípe nepotrebujeme ani spať. Aká veľká škoda, že nám prvé noci v pôrodnici ponúkajú tabletky na spanie, aby sme si oddýchli. Práve vtedy, keď máme tú jedinečnú a najintenzívnejšiu možnosť nadviazať vzťah s naším bábätkom, pochopiť jeho potreby, zdokonaliť techniky dojčenia a naučiť sa reagovať na jeho plač, my spíme, pretože nám dali tabletky. Je to náhoda alebo zámer?

 

Všetko toto som zažila aj ja. Po cisárskom pôrode som musela zostať 12 hodín na pôrodnej izbe, samozrejme bez detí. Dávali mi nejaké “oblbováky“ na spanie a proti bolesti a chlapcov mi doniesli ani neviem po akej dlhej dobe prvýkrát ukázať len na pár minút, keď som už asi po stýkrát sestričku prosila, či by som ich nemohla vidieť.

Bolo to nekonečné, ako keby zastal čas. Všetkým som posielala sms, že chlapci sú už na svete, vybavovala pracovné maily a telefonáty a modlila som sa, aby to už skončilo a bola som s mojimi láskami. Po dvanástich hodinách ma previezli na novorodenecké oddelenie a izba bola zase prázdna. Naozaj by ma zaujímalo, či sa niekedy niekto opýtal matiek, ako by chceli, aby to všetko prebiehalo. Nepotrebovala som ani lieky na bolesť ani na spanie, potrebovala som mať svoje deti pri sebe. Od toho okamihu som už ani raz neužila žiadny liek (aj keď mi ich ponúkali ešte ďalšie tri dni, kým to vzdali) a vyžiadala som si chlapcov konečne k sebe. Dostala som neuveriteľnú otázku:„Ktorého vám mám doniesť na prvý deň ?“ Chápete? Oni odo mňa chceli, aby som si vybrala, ktorý syn bude s matkou a ktorý bude plakať sám opustený v izbe, kde zúfalo plakalo ďalších x detí, ktorých matky “odpočívali“ omámené tabletkami po pôrode. Vtedy som už vybuchla a vysvetlila som im raz a navždy, že som len po cisárskom reze, ale plná lásky a sily a hlavne pripravená starať sa o obe moje deti a nie si vyberať, ktoré bude so mnou.

 

Od toho okamihu začal fungovať čiastočný rooming-in. Prečo čiastočný? Pretože je až neuveriteľné, koľko zbytočností musíte počas dňa s dieťaťom v pôrodnici absolvovať, aby boli doktor a sestry spokojní. Nútia vás vážiť deti pred a po dojčení, aby ste sledovali prírastok na váhe. Nútia vás prebaľovať pred každým dojčením, nútia vás budiť dieťa každé dve – tri  hodiny na dojčenie a milión ďalších somarín. Nemáte absolútne žiadny čas na dôležité veci ako je dotyk koža na kožu (o súkromí ani nehovorím), rozprávať sa so svojím bábätkom, hladkať ho, utišovať jeho plač, dojčiť na požiadanie, učiť sa reagovať na jeho potreby. Namiesto toho beháte  ako o závod, aby ste mu ošetrili pupok, prebalili asi stokrát za deň a zvážili prírastok na váhe, ktorá má odchýlku pol kila :-).

Rooming-in je úžasná myšlienka, ale tam kde naozaj chápu skutočné potreby matky a dieťaťa a nebazírujú na absolútnych zbytočnostiach. Potom sa totiž celá základná filozofia tejto úžasnej myšlienky vytráca a matky vôbec nemajú šancu pochopiť, že domov ich bábätka nie je v umelých boxoch vedľa ich postele, ale v ich náručí.

 

3.Správna technika dojčenia – toto je veľmi rozsiahla a dôležitá téma, v ktorej by som išla nerada do hĺbky, pretože v tom nie som profesionál a veľmi nerada by som uviedla nejaké zlé informácie. Preto sa budem venovať len tým najdôležitejším okamihom z mojej praxe a na 100 % vám odporúčam poohliadnuť sa ešte pred pôrodom po laktačnej poradkyni, ktorá vám so správnou technikou dojčenia pomôže.

 

Prvé dni a noci po pôrode využite na získanie zručnosti v dojčení a upokojenie svojho bábätka. Váš hormonálny doping vám pomôže fungovať takmer 24 hodín bez pocitu únavy a vaše bábätko si bude spokojne odfukovať pri takej starostlivosti, akú mu poskytnete. 

 

V nemocnici vás budú nútiť mať bábätko v perinke. Je to absolútny nezmysel, pretože dieťa v perinke neviete správne uchopiť a len veľmi ťažko ho dokážete dať do správnej polohy pri dojčení. Potom vznikajú zlé návyky bábätka pri prisatí, ktoré veľmi často vedú k bolestivému dojčeniu a veľmi rýchlemu poraneniu bradavky matky. Milé mamičky, dojčenie nemá v žiadnom prípade spôsobovať žiadnu bolesť. Je obrovskou chybou myslieť si, že bolesť je normálna súčasť počiatku dojčenia. Jediné nepríjemné pocity, ktoré môžete zo začiatku dojčenia pociťovať, je zavinovanie vašej maternice po pôrode alebo nalievanie prsníkov materským mliekom. Je totiž úplne bežné, že matkino telo okamžite reaguje na plač svojho bábätka tým, že sa začnú prsníky matky nalievať mliekom a pripravovať sa tak na upokojenie malého hladoša. Mne sa dokonca pravidelne stávalo, že aj keď som nebola v priamom kontakte s mojimi deťmi a nepočula som ani ich plač, moje telo presne cítilo, kedy plačú a potrebujú moju prítomnosť. Okamžite sa mi totiž začali nalievať prsníky, hoci som bola 50 kilometrov ďaleko od nich na kontrole v nemocnici a oni doma so starými rodičmi. Až takto dokonale funguje väzba medzi dieťaťom a matkou.

 

Preto ak pociťujete akýkoľvek iný nepríjemný pocit, znamená to, že niečo robíte zle v technike dojčenia a okamžite treba vyhľadať pomoc laktačnej poradkyne. Urobte to ešte skôr, ako bude bolesť neznesiteľná do takej miery, že prestanete dojčiť. Mali by ste okamihy dojčenia milovať a nie sa už dopredu obávať bolesti. Vaše dieťa to totiž cíti a niekedy intuitívne môže kvôli tomu dojčenie odmietať. Až taká intenzívna je láska vášho dieťaťa k vám.

 

Po tom všetkom, čo som s mojimi chlapcami pri začiatkoch dojčenia zažila, som na 100 % presvedčená, že v pôrodnici vás naučia viac zlozvykov a nezmyslov, ktoré vás od dojčenia skôr odradia, ako tých potrebných vecí. Preto nepochybujte o tom, že laktačná poradkyňa (vaša súkromná, nie tá jedna, čo je k dispozícii v pôrodnici pre celé oddelenie), nie je pre vás luxus, ale absolútna potreba. Naučí vás totiž v priebehu niekoľkých minút presne to, čo potrebujete vedieť na to, aby pre vás a vaše bábätko bolo dojčenie nádherné, funkčné a bezbolestné a vedeli ste si ho užívať tak dlho, ako vás to len bude robiť šťastnými.

 

Ja sa chcem touto cestou poďakovať z celého srdca mojej skvelej laktačnej poradkyni Deniske Hajdúkovej zo Šale, ktorá mi pootvorila dvere môjho poslania ako matky a dodala mi toľko síl, že som zvládla všetko, čo bolo treba bez jediného zaváhania. Nemusela som riešiť pochybnosti typu:

,,Vypili moji chlapci dosť mlieka?“

,,Priberajú na váhe tak ako majú?“

,,Mám si zabezpečiť monitor dychu?“

,,Kde majú v noci chlapci spať, aby sa cítili v bezpečí?“

,,Ako mám čo najrýchlejšie upokojiť ich plač?“

,,Mám ich budiť na dojčenie, keď spia dlhšie ako 3 hodiny vkuse?“

,,Koľko vody mám vypiť, aby som mala dosť mlieka?“

,,Čo mám a nemám jesť?“

,,Bude sa mi tvoriť dostatok mlieka, aby som mohla dojčiť dvojičky?“

,,Nerozmaznávame ich, keď ich stále nosíme na rukách alebo v baby vaku?“

,,Mám ich učiť od narodenia zaspávať samotných v postieľke alebo na prsníku?“

,,A čo robiť keď…?“

Všetky otázky mi vždy zodpovedala, povzbudila ma, pochválila, skrátka urobila tú najlepšiu prácu, ktorú mohla a vedela. Ďakujem Deniska naozaj z celého srdca. Bez vás by to bol len môj zúfalý pokus o nakŕmenie mojich dvoch hladných krkov :-). Snažím sa aspoň časť toho, čo som sa od vás naučila, teraz posunúť ďalej, aby som pokračovala v takom krásnom a prospešnom poslaní.

 

4.Nikdy bábätku nedávajte fľaše, cumlik ani klobúčik – veľmi často mi kamarátky mamičky hovoria svoj príbeh, ako sa im nedarilo dojčiť, ako sa bábätko odstavilo samo, keď malo štyri mesiace, ako nemali dostatok mlieka….

Milé dámy, všetky tieto situácie, dovolím si tvrdiť, z 95 % súvisia s veľkými omylmi a chybami, ktoré beriete ako úplne normálnu súčasť starostlivosti o vášho novorodenca. Vplyvom masívnej reklamy, rád “skutočných“ odborníkov, vašich kamarátok, rodiny… nenecháme prehovoriť svoju intuíciu a nepočúvame naše vnútro, čo nám často našepkáva. Pritom občas by stačilo len chvíľku ostať osamote, sama so sebou v tichu, a nechať  svoje materské pudy zakorenené dlhými storočiami hlboko v srdci. A verte mi, že by ste ani minútu nepremýšľali, či má vaše dieťa spať s vami v jendej posteli, či má zaspávať na prsníku, či ho máte nosiť na rukách alebo v baby vaku tak často, ako sa len dá, či ho budete dojčiť alebo mu dáte fľašu…

O chybách a omyloch sa dočítate v mojom ďalšom článku už na budúci týždeň.

 

PS: Pridajte sa v komentároch akú máte vy svoju skúsenosť… 

Klarka 78x78Klára Frdnová

Je spoluzakladateľka portálu WP. Už roky sa venuje štúdiu Zdravia, Zdravého životného štýlu a alternatívnej medicíne. Pred nástupom na MD sa aktívne venovala poradenstvu zameranému práve na tieto oblasti. Po narodení dvojičiek Joshua a Benjamina sa zamerala na oblasť Zdravia a výživa deti. Na stránkach portálu WP si môžete ku všetkým témam prečítať jej články.

Zdroj: www.sxc.hu

Pridajte komentár

Comments are closed.