Neučme deti klamať.

kluci

Keď som si na našich stránkach prečítala článok od Andrei Ako byť pravdivá mama cítila som, že to je príbeh, ktorý sa snažím so svojimi deťmi žiť aj ja každý deň. Od ich narodenia sa snažím vždy hovoriť pred nimi nahlas ako sa cítim, čo mi ide hlavou, čo ma naštvalo a čo ma potešilo…proste byť úprimná sama pred sebou, aj pred nimi. Nejako podvedome som cítila, že oni to aj tak presne vedia. Že ma majú prečítanú častokrát asi lepšie, ako ja sama seba. Tak prečo by som sa snažila im niečo zatajovať a hrať divadlo? Nikdy som nemala problém sa im ospravedlniť, keď som niečo pokazila a aj si pred nimi poplakať, keď som už nevedela čo skôr a bola unavená na odpadnutie. Rada som s nimi tančila a spievala, keď som to tak cítila a bolo mi jedno, či mali mesiac, tri, jeden rok alebo dnes skoro tri roky. Proste chcem byť ich parťákom a chcem, aby vedeli, že ich mama je človek, ma dobré aj zlé stránky. Vie sa smiať, blázniť, ale aj kričať, byť smutná a plakať. Stále sa aj ich pýtam, čo cítia a nechám ich, nech mi svojim jazykom alebo spôsobom dajú najavo, ako to majú v daný okamih. Keď sa hnevajú, nechám ich hnevať a snažím sa len naladiť na ich vlnu a pochopiť, čo ich tak nahnevalo.

Naladenie na rovnakú vlnu

Vždy , keď sa mi to podarí, je hneď po hneve. Len sa k nim skloním, aby som bola v rovnakej výške očí ako oni, poviem napríklad: Ja som ťa nahnevala tým, že som ti nedovolila zobrať si ďalší kúsok čokolády? Ja to poznám, aj ja by som vždy chcela jesť čokoládu donekonečna. Vieš, ja som to ale urobila preto že mám trochu strach, aby ťa nebolelo bruško. Čokoláda má veľa cukru a je to len taká maškrta, nie jedlo, ktorého by sme sa mali najesť. Takže ak máš hlad, poď, nájdeme niečo, čo by ti mohlo chutiť, ale nebolelo by ťa z toho bruško, keď toho zješ veľa. Čokoládku si nechaj zase na zajtra, nemusíš sa báť, nikto ti ju nezje. Väčšinou už len to, že sa vôbec snažím zistiť, prečo sa dieťa vlastne hnevá a to, že sa k nemu skloním a nechovám sa povýšenecky, zvykne chlapcov ukľudniť a minimálne si vypočuť bez kriku, čo im chcem povedať. No a potom už záleží na tom, či som naladená a vycítila som, prečo sa nahnevali alebo som ochotná zostať kľudná a trpezlivo, bez posudzovania situácie zisťovať, čo sa malému víri v hlave. Pokiaľ mám dostatok trpezlivosti, vždy sa mi to podarí.

To sa nepatrí

Naši chlapci majú teraz ,,fujkové,,obdobie. Vysvetlím, čo to znamená. Sú dve štádiá:

1. Keď sa chcú blázniť a robia to naozaj len zo srandy. Všetko a všetkých okolo seba nazývajú fuj a fujkavé. Chechtajú sa pri tom a majú z toho obrovskú srandu. To je OK a človek to hneď rozozná, pretože majú taký šibalský výraz v tvári.

2. Pokiaľ niekto urobí, alebo povie niečo, čo sa im nepáči, hneď to ohodnotí výrazom: SI FUJKAVÝ. Keď to povedali poprvýkrát mne, nejako som to neriešila. Proste som sa robila, že to nepočujem a myslela som, že je to len forma nejakej ich hry.

Keď to ale šplechli do očí babičke, dedovi a tí len valili oči, čo sa deje a hneď to začali s nimi riešiť, že sa to nepatrí také veci niekomu hovoriť…. pochopila som, že je to ďalšia škola života. U mňa je to ako pud sebazáchovy. Akonáhle počujem výraz, že sa niečo nepatrí, hneď mi stoja všetky chlpy v pozore. Je to taká moja rebelská ochranná reakcia už od môjho detstva, ale funguje skvele. Ja som sa totiž nikdy nehrala na to, že sa niečo nepatrí. Proste, keď cítim, že mám alebo nemám niečo povedať, urobiť alebo neurobiť…. výraz, to sa nepatrí, ide bokom. Preto som automaticky zapla obrannú reakciu aj pri našich deťoch. Chvíľu som zapla mozog na plné obrátky a začala vymýšľať, ako vysvetliť za chvíľku 3- ročným deťom, že majú vždy povedať, čo si myslia a cítia, ale urobiť to tak, aby tomu druhému človeku neublížili a pochopili, prečo mu to povedali. Po chvíli som ale mozog vypla a nechala hovoriť svoje srdce a vypadlo zo mňa niečo, čo neviem, či úplne pochopili, ale minimálne som bola pre nich pravdivá, na nič som sa nehrala a počúvali ma so záujmom a pochopením. To najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa nezačali báť hovoriť vždy pravdu a to, čo zrovna cítia. Niekedy aj raz povedané slovo: ,,To sa nepatrí,,, môže v preklade malých detí znamenať, “Nesmiem povedať pravdu, radšej budem klamať, pretože okolie sa na mňa potom divne pozerá a napomína ma”.

Bola to pre mňa ďalšia výchovná chvíľka od mojich detí. Keď to teraz tak píšem, mám čím ďalej pocit, že deti nás takýmito okamihmi normálne skúšajú, či obstojíme. Ak zareagujeme tak, ako ich vychovávame, alebo naša výchova sú len prázdne slová, ale naše prirodzené reakcie sú úplne iné. Ďakujem, tentokrát som hádam obstála a bola pre ne pravdivá mama.

S láskou

Klára

Klarka 78x78Klára Frdnová

Je spoluzakladateľka portálu WP. Už roky sa venuje štúdiu Zdravia, Zdravého životného štýlu a alternatívnej medicíne. Pred nástupom na MD sa aktívne venovala poradenstvu zameranému práve na tieto oblasti. Po narodení dvojičiek Joshua a Benjamina sa zamerala na oblasť Zdravia a výživa deti. Na stránkach portálu WP si môžete ku všetkým témam prečítať jej články.

Zdroj: súkromný archív Klára Frndová

Pridajte komentár

Comments are closed.